VedaLink

Ancient wisdom, verse by verse.

Brihadaranyaka Upanishad 4.38

तद्यथा पेशस्करी पेशसो मात्रामपादायान्यन्नवतरं कल्याणतरं रूपं तनुते एवमेवायमात्मा इदं शरीरं निहत्याविद्यां गमयित्वान्यन्नवतरं कल्याणतरं रूपं कुरुते पित्र्यं वा गान्धर्वं वा दैवं वा प्राजापत्यं वा ब्राह्मं वान्येषां वा भूतानाम् ॥

tad yathaa peshaskarii peshaso maatraam apaadaaya anyat navataram kalyaanataram ruupam tanute evam evaayam aatmaa idam shariiram nihatyaavidyaam gamayitvaa anyat navataram kalyaanataram ruupam kurute pitryam vaa gaandharvam vaa daivam vaa praajapatyam vaa braahmam vaanyeshaam vaa bhuutaanaam

Just as a goldsmith, taking a piece of gold, fashions another newer and more beautiful form, even so does this Self, having cast off this body and dispelled ignorance, fashion another newer and more beautiful form — of the manes, of the celestial musicians, of the gods, of Prajapati, of Brahma, or of other beings.

जैसे स्वर्णकार (पेशस्करी) सोने का टुकड़ा लेकर उसमें से कोई और नया-नया, सुन्दर-सुन्दर रूप गढ़ लेता है — वैसे ही यह आत्मा इस शरीर को छोड़कर, अविद्या को विदा करके, कोई और नवीनतर, कल्याणतर रूप बना लेता है — पितरों का, गन्धर्वों का, देवों का, प्रजापति का, ब्रह्म का, अथवा अन्य भूतों का।