VedaLink

Ancient wisdom, verse by verse.

Chandogya Upanishad 8.50

न वधेनास्य हन्यते नास्य स्राम्येण स्रामो घ्नन्ति त्वेवैनं विच्छादयन्तीवाप्रियवेत्तेव भवत्यपि रोदितीव नाहमत्र भोग्यं पश्यामीत्येवमेवैष मघवन्निति होवाचैतं त्वेव ते भूयोऽनुव्याख्यास्यामि वसापराणि द्वात्रिꣳशतं वर्षाणीति स हापराणि द्वात्रिꣳशतं वर्षाण्युवास तस्मै होवाच ॥ ४ ॥

8.10.4 — na vadhenasya hanyate nasya sramyena sramo ghnanti tvevainam vichchhadayantivapriyavetteva bhavatyapi roditiva nahamatra bhogyam pashyamityevamevaisha maghavanniti hovachaitam tveva te bhuyo'nuvyakhyasyami vasaparani dvatrimshatam varshaniti sa haparani dvatrimshatam varshanyuvasa tasmai hovacha || 4 ||

Nor struck when it (the body) is struck, nor lamed when it is lamed, yet it is as if they struck him (the self) in dreams, as if they chased him. He becomes even conscious, as it were, of pain, and sheds tears. Therefore I see no good in this.'

'— यह शरीर के वध से मारा नहीं जाता, न शरीर के लंगड़े होने से लंगड़ा; पर मानो लोग इसे स्वप्न में मारते हैं, पीछा करते हैं, यह प्रिय-विहीन-सा होता है, रोता भी है। अतः इसमें उपभोग-योग्य कुछ नहीं देखता।' 'ऐसा ही है, मघवन्' — उन्होंने कहा; 'पर मैं तुम्हें इसके आगे का तत्त्व समझाऊँगा। और बत्तीस वर्ष रहो।' वे और बत्तीस वर्ष निवास कर चुके, तब उन्होंने कहा —